ktfmk

Na pretrase médiami v posledných dňoch rezonuje kríza na Ukrajine, ktorá miestami vyzerá, že od demonštrácií prejde do konfliktu svetových mocnosti.  Situácia v Ukrajine je podobná oranžovej revolúcií v ktorej sa krajina zmietala v roku 2004. Opätovné nepokoje sa začali v novembri minulého roka demonštráciami, manifestáciami, ktoré vyvrcholili násilím a vyžiadali si stovky zranených a smrť desiatok ľudí.

Je pravda, že  doterajšie vlády, ktoré sa dostali ku korýtku, už aj tak bezmála chudobnú Ukrajinu drancovali. Samozrejme, že u obyčajného ľudu neustále uťahovanie opaskov, rozkrádanie štátu, rozpredávanie štátnych podnikov oligarchom a pôsobením skorumpovanej vlády  vyvolávalo na odpor. Počas striedajúcich vlád sa postupne začalo s privatizáciou štátnych podnikov. Štafetu prebrali Juščenko s Tymošenkovou, ktorí taktiež pokračovali v trende „ zober koľko vládzeš“. Tak ako u nás po roku 89´, keď sme si budovali demokraciu podľa predlohy západu. 

Posledný prezident Janukovyč, ktorý bol právoplatne a demokraticky zvolený tiež nebol, nazvime to „ekonomický čistý“. No, dodnes to nikomu z ukrajinského národa až tak neprekážalo, pokým média z neho neurobil strašiaka tým, že odmietol podpísať asociáciu s Európskou úniou. Čo Ukrajinu, ktorá je národnostne zmiešaná, z čoho vyše 17% tvoria Rusi,  rozdelilo na dva tábory. Jeden čo podporoval prozápadnú demokraciu „vidinu raja“ v podobe Európskej únie a druhý, ktorý podporoval bratské vzťahy a väzby, ktoré Ukrajina má s Ruskom zakorenené v hlbokej  histórií.

Začali sa masívne demonštrácie za účelom zvrhnutia prezidenta Janukovyča a vlády. Centrom diania sa stal Majdan v Kyjeve, ktoré viedli opozičné strany vedené predstaviteľmi ako Vitalij Kličko, Arsenij Jaceňuk a Oleh Ťahnybok. Protesty sa vymkli z pod kontroly a Pravý sektor s neonacistickými zoskupeniami prebrali iniciatívu vo svojej réžií, ktoré dodnes pokračujú. Viedli silový odboj proti polícií a jednotkám Berkútu drastickým spôsobom.

S odstupom času sa na povrch dostávajú nové informácie ako to, že v tomto masovo organizovanom prevrate určitú rolu zohrala americká ambasáda. Prostredníctvom ktorej mal byť Euromajdanský puč financovaný. Vo  svedectve jednej Ukrajinky, ktorá participovala na Euromajdane ,zaznelo priznanie, že zarobila 8000 dolárov za to, že celé dni trieskala do kusu plechu. Taktiež padli obvinenia, že na Euromajdane sa podávali narkotiká do čaju demonštrantom, čo malo mať za následok zintenzívnenie demonštrácií. V jednom rozhovore medzi ukrajinským biskupom Patrikom Sojkom, ktorý bol odvysielaný na vlnách rádia Slobodný vysielač,  sa spomenulo, že následne s problémom s narkotikami malo okolo 4500 ľudí po návrate z Euromajdanu. Podľa jeho slov každý deň Euromajdanu stál desiatky tisíc dolárov, ktoré boli financované americkou ambasádou.

V súvislosti s týmto vážnym obvinením námestníčka ministra zahraničných vecí Viktória Nulandová v jednom zo svojich prejavov priznala, že Americká vláda poskytla 5 miliárd dolárov na podporu demokratického systému v Ukrajine. Medzi ďalšími, ktorí sa pridali v propagovaní EÚ sa spomína taktiež cirkev. Tá otvoreným listom podporila asociáciu do EÚ pod ktorý sa podpísali významní cirkevní patriarcháti. Ukrajina je silno veriaca krajina v ktorej stále prevláda silný cirkevný vplyv. 

Samozrejme na vyvíjajúcu sa situáciu v Ukrajine Rusko reagovalo posilnením hranice s Ukrajinou a poslaním armády na  Krym. Z historického hľadiska Krym nikdy nepatril Ukrajine, ale Rusku. Rusko sa Krymu nikdy nevzdalo. Krym bol priradený k Ukrajine len z administratívneho hľadiska a bol samostatnou autonómnou jednotkou. Obyvateľstvo Krymu rozhodlo referendom o oddelení Krymu od Ukrajiny a spätným pridelením k Rusku.  Je zarážajúce ako sa k tomu postavili média na čele s EÚ a USA, označením Ruska za okupantov. Je zrejme, že obyvatelia Krymu sa rozhodli pre svoju voľbu jednohlasne za pripojenie k Rusku. Bolo to ich dobrovoľným a vysloveným želaním v referende.

Nikoho v tom momente nezaujímalo, že v Ukrajine operujú radikálne skupiny, ktoré páchajú zločiny a krviprelievanie. Taktiež to, že kdekoľvek v inom štáte by sa podpory demonštrantom od EÚ alebo USA nedostalo. No zrazu veľké mocnosti  demonštrácie na Ukrajine podporovali. EÚ a USA nemá žiadaný mocenský dosah na situáciu na Kryme a na samotné Rusko. Odmietali akceptovať pripojenie Krymu k Rusku i napriek ich presadzovaniu demokracie neakceptovali ten najdemokratickejší počin, akým je samostatné referendum.

Amerika zavádza voči Rusku  ekonomické sankcie a tlačí k tomu aj EÚ aby sprísnila svoje posúdenie vzťahov s Ruskom. Rusko sankcie skôr považuje za smiešne ako ohrozujúce. Veď aj tak celosvetová ekonomika je úzko prepojená a rozpútanie ekonomickej vojny by viedlo k úpadku viacerých ekonomík. Povedzme si úprimne, táto vojna by avšak najviac ohrozila európske ekonomiky, čo by si EÚ mala dvakrát premyslieť, či pristúpi k tlaku od USA.

Len Amerike to akosi nedochádza, že to čo sa deje na Ukrajine nie je ich biznis. Potvrdzuje to aj tým, že vyslala svoje jednotky do partnerskej krajiny Poľska k Poľsko- Ukrajinským hraniciam. Tak ako vždy si sa snaží zasahovať tam kde ich netreba.

Najhoršie na tom ale je, že obyčajní ľudia, ktorí bojujú za zmenu, ktorá im má zabezpečiť lepšie životné podmienky, sa stali nástrojom v rukách tých, ktorí aj tak budú mať posledné slovo. Obyčajný ľud, ktorý túži po zmene a pokojnom živote nastavuje chrbát ako živý štíť, ktorý je bičovaní ctižiadostivosťou svetových mocností, ktoré si nad biznisom s Ukrajinou mädlia ruky.